Svätý
Sviatok: 6. február
* 584 Poitou-Charentes, neďaleko mesta Nantes, v Akvitánii, Francúzsko
† 675 Elnon, Flámsko, Belgicko
Význam mena: milý, milený, milovaný, obľúbený (lat.)
sv. Amantius na súde u kráľa Dagoberta I.
Sv. Amantius (*584 – †675), (lat. Amantius, nem. Amandus, Amadeus, fran. Amand, slov. Milan) bol pustovníkom, opátom a misijným biskupom. Pôsobil v Akvitánsku (dnešné západné Francúzsko), vo Flámsku (dnešné Belgicko) ale aj v Podunajskej nížine (aj územie dnešného Slovenska). Pochádzal z rodu šľachticov. Jeho otec bol kráľovským sudcom. Už ako malý chlapec mal vrúcny vzťah k Bohu. Ako mladík odchádza z domu do kláštora na malý ostrov Yeu v atlantickom oceáne (L’Île-d’Yeu – Ostrov Saint-Aubin-la-Plaine, Francúzsko). Nachádza tu Boží pokoj. Otec s týmto nesúhlasí a žiada ho, aby kláštornú samotu opustil a vrátil sa späť do sveta. Sv. Amantius rieši danú situáciu útekom. Vybral sa k hrobu sv. Martina v Tours. Tu zasvätil svoj život Bohu a prijal kňazskú vysviacku. Pôsobil tu asi dva roky. Neskôr žil pätnásť rokov v pustovni v stredo-francúzskom meste Bourges, neďaleko katedrály, pod vedením biskupa sv. Austregisila. Žil tu v hlbokom rozjímaní a najprísnejšej askéze. Živil sa iba vodou a čiernym chlebom.
Potom sa vybral do Ríma k hrobom sv. apoštolov Petra a Pavla. Mal tam videnie v ktorom ho Boh povoláva šíriť kresťanskú vieru. Odchádza do Gálie (dnešné Francúzsko, Belgicko, etc.). Roku 628 prijíma biskupskú vysviacku, ale nemá stálu diecézu. Hlása Božie slovo pospolitému ľudu. V roku 629 sa dostáva na územie mesta Gent v Belgicku (55 km západne od Bruselu), založil tu dve opátstva – opátstvo sv. Bavona (Sint-Baafsabdij) a opátstvo sv. Petra (Sint-Pietersabdij). Vďaka vytvoreniu týchto nových cirkevných inštitúcii sa okolie Gentu stalo bezpečnou oblasťou v ktorej bol poriadok. No neskôr pre hluché uši a uzavreté srdcia laikov i klerikov vyberie sa do Ríma ku Svätému Otcovi (Honórius I. 625-638) a prosí ho o radu a pomocníkov pre svoje misie. S novou odvahou sa vracia do Gálie. Medzitým však pohania zbúrali oratórium a kňazov vyhnali. Sv. Amantius prosí od kráľa Frankov, Dagoberta I. (628-638), ochrannú listinu a znova sa ponáhľa k pomýlenému ľudu. Bez odpočinku káže, učí, napomína, ale všetko sa zdá bez výsledku. Sedliaci ho bijú a vyháňajú, no on vytrvalo zostáva pri nich. Neskôr, keď mal pustovňu v Tournai (belgické mesto vo Valónskom regióne v provincii Hennegavsko), prosil o milosť pre zbojníka, ktorého chceli obesiť. No franský kráľ Dagobert I., ktorý tadiaľ prechádzal, dal nemilosrdne zbojníka obesiť a odišiel preč. Milosrdný biskup však obeseného zbojníka zobral do svojej pustovne a celú noc sa pri ňom úpenlivo modlil. Ráno ho živého a zdravého prepustil. Správa o zázračnom vrátení života a zdravia sa rýchlo rozšírila medzi ľudom. Mnohí sa obrátili a vlastnoručne rozbili pohanské oltáre. Takto sv. Amantius mohol stavať kostoly a kláštory, ktoré sa stali centrami misijného diela. V roku 632 sa horlivý biskup sv. Amantius pobral medzi Slovanov a Avarov do Podunajska, kázal aj v Korutánsku. Vojna medzi franským kráľom Dagobertom I. (628-638) a slovanským vládcom Samom (623-658) mu však prekazila pokračovať v tejto misijnej činnosti. Chcel teda aj Slovanov, či Vendov (nem. Wenden, Winden, t.j. Moravanov, Slovákov a Slovincov) získať pre Krista. Po dvojročnej misijnej činnosti sa rozhodol vrátiť späť do Gálie a to aj z toho dôvodu, „Slovania – holubičí národ – nechceli ani Kristovu náuku prijímať, ani mučenícku smrť mu spôsobiť!“
Medzi tým kráľ Dagobert I., prepustil svoju zákonitú manželku (Nanthild 629-639) a priviedol k sebe iné tri kráľovné. Sv. Amantius mu vyčítal jeho nemravný život. Kráľ sa nahneval a dal ho vyhnať z krajiny. Sv. Amantius sa utiahol a odišiel k Dagobertovmu bratovi Charibertovi II. (630 – 632), ktorý vládol nad veľkou časťou Aquitanie (časť Francúzska v okolí Bordeaux). Odtiaľ išiel k Baskom do Pyrenejí, ale Slovo Božie aj tu padalo akoby na skaly. V čase, keď čakal na príležitosť odcestovať loďou do Anglicka, kráľ Dagobert I. ho prosil, aby sa čím skôr vrátil do Belgicka. On šiel a navštívil Antverpy, Flámsky Brabant a Flandry (severné Belgicko). Neúnavne pracoval na cirkevnom poli, staval kostoly a kláštory. Potom ho kráľ Sigebert III. (639 – 656) roku 646 prinútil, aby prevzal biskupské sídlo v Maastrichte (najstaršie holandské mesto, ktoré leží na juhovýchode Holandska, medzi Belgickom a Nemeckom). Sv. Amantius tu tri roky neúnavne pracoval, kázal, vysluhoval sviatosti a spravoval biskupstvo. Avšak pre neviazaný život tamojších veriacich i kňazov putoval po tretí raz do Ríma, aby sa vzdal biskupského úradu. Pápež sv. Martin I. (649 – 655) tejto jeho žiadosti nevyhovel. Koniec života Sv. Amantius potom strávil ako opát v kláštore, ktorý sám založil vo flámskom Elnone, ktorý je po ňom pomenovaný ako kláštor Saint-Amand.
Sv. Amantius je prvým známym hlásateľom evanjelia aj na území dnešného Slovenska. Pri Panónskom vrchu (Pannonhalma) je dodnes Amandov vrch (Amandhegy).
Jeho kult bol však rozšírený najmä vo Flámsku a v Pikardii, neskôr aj v Anglicku.
Sv. Amantius opustil tento svet 8. apríla 684 v kláštore Elnon. V Rímskom martyrológiu je jeho meno uvedené 8. apríla.
Literatúra:
FRAMER, D. H.: Oxfordský lexikón svätcov. Bratislava 1996, s.41; Povala, G.: Svätci „propria Slovaciae“, rkp.
