Svätá
Sviatok: 8. február
* približne 1869, Olgossa – Dárfúr, Sudán
† 8. február 1947 , Schio, Veneto, Talianska Republika
Bakhitin príbeh začína v dedinke v srdci Afriky, v dobre situovanej mnohodetnej rodine – mala 3 bratov a 4 sestry (a ďalší 4 súrodenci zomreli ešte pred jej narodením). Rodičia vlastnili plantáže a hovädzí dobytok a najímali robotníkov na prácu na poliach. Ako sama píše, bol to šťastný a bezstarostný život bez utrpenia. Jej prvým utrpením bol únos staršej sestry otrokármi. Rodina bola na poli a ona ostala doma, pretože sa necítila dobre. Dedinu prepadli otrokári a dievča uniesli. Bakhitu čakal podobný osud o nejaký čas neskôr. Mala vtedy medzi siedmym a deviatym rokom (nedá sa presne určiť – ani dospelí nepoznali presne svoj vek, nieto deti). Vyšla si na prechádzku so staršou kamarátkou. Zastavili ich dvaja cudzinci a poslali ju do lesa po batoh, čo tam nechali. Ona, z domu naučená poslúchať, šla a tam ju chytili. Priložili jej pušku na chrbát a nútili ju kráčať celý deň a celú noc cez húštiny, polia, až do ich dediny. Vtedy jej dali aj nové meno, čo bola obvyklá prax otrokárov s cieľom vymazať akúkoľvek spojitosť s domovom (Bakhita v arabčine znamená „šťastná“).
Vo svojej dedine ju únoscovia uväznili v tmavej prázdnej miestnosti. Dostávala raz denne trochu jedla. Píše: „utrpenie, ktoré som zažila, sa nedá opísať. Stále cítim úzkosť tých dní, keď som hynula od plaču, bola som úplne otupená, až som sa nakoniec zrútila na zem. Vtedy ma moja predstavivosť unášala do diaľav, kde v láske žili moji drahí. Tam som videla mojich drahých rodičov, bratov a sestry. Vrúcne som ich objímala a hovorila som im o tom, ako ma uniesli a ako veľmi trpím.“
Predali ju obchodníkovi s otrokmi, ktorý ju zaradil do svojej žalostnej karavány, ktorá sa počas putovania zväčšovala. Otroci boli pospájaní reťazami na krkoch, len dve najmladšie neboli – len na noc im dávali reťaze na nohy, ako aj ostatným otrokom, až kým nedorazili na trh. So svojou spoločníčkou Bakhita plánovala útek. Naskytla sa im naň príležitosť, keď im pán uvoľnil reťaze a dal prácu v dome, zatiaľ čo on sa vzdialil – vtedy sa rozbehli preč a bežali celú noc a celý deň. Večer, veľmi unavené, uvideli nejaké chatrče a v presvedčení, že už sú doma, rozbehli sa tam. Stretli muža, ktorý bol k nim veľmi milý – dal im jesť a piť, ale keď sa uložili na spánok, zviazal ich reťazami. Dostali sa znovu do otroctva. Išli si oči vyplakať.
Po niekoľkých dňoch ich dedinčan predal otrokárovi, ktorý dedinou prechádzal. Vyše dvoch týždňov šli, kým nedorazili do mesta na trh s otrokmi. Bakhita sa aj s kamarátkou dostala k bohatému arabskému náčelníkovi za spoločníčky jeho dcéram. Mali sa tam dobre, ako vraví Bakhita, nič im nechýbalo. Raz však urobila chybu, ktorú bližšie neopisuje, a tá veľmi rozhnevala pánovho syna. Ten ju zúrivo a surovo zbil až do bezvedomia. Po zotavení robila už inú prácu a majiteľ sa ju snažil čo najskôr predať.
Kúpil ju turecký generál, u ktorého mala slúžiť jeho matke a jeho manželke. Tieto boli k otrokom veľmi kruté. Z mnohých trápení (popri tvrdých a neľudských pracovných a životných podmienkach) vyberám jednu stať z Bakhitinho rozprávania opisujúcu tetovanie otrokov, čo bolo vtedy bežnou praxou: „Odviedla nás na verandu a pani s korbáčom v ruke sa postavila za nás. Žena mala vedľa seba nádobu s bielou múkou, soľ a britvu. Prikázala prvej z nás ľahnúť si na zem a dvaja silní otroci ju držali za ruky a nohy. Potom sa mučiteľka nahla nad chúďa dievča a začala vyznačovať bielou múkou na jej bruchu asi 60 zvláštnych čiar. Keď dokončila vzory, zobrala britvu a začala rezať pozdĺž označení, kým obeť nariekala a silno krvácala… No bolestnej operácii ešte nebol koniec. Na záver žena sypala soľ do rán tak, aby ostré ohraničenie jaziev stále ukazovalo vzory. Bolo to kruté mučenie. Úbohá obeť sa chvela na celom tele. Keď prvú otrokyňu odniesli v bezvedomí, prišiel rad na mňa… Myslela som si, že umieram, zvlášť vtedy, keď mi do rán nasypali soľ… Skutočne len Božím zásahom sa stalo, že som nezomrela, lebo Boh ma určil na VÄČŠIE VECI.“ (s.36)
Po čase sa jej pán, turecký generál, presťahoval a pri tej príležitosti predával niekoľkých otrokov. Bakhita sa vtedy dostala k talianskemu vicekonzulovi v Sudáne. Tým sa končí dlhé tragické obdobie jej života. Píše, že tam bola šťastná, jej pán bol láskavý a nikdy ju nebil. Tak prežila dva roky radosti, pokoja a ticha.
V r. 1884 sa konzul rozhodol vrátiť sa do Talianska. Bakhita, keď sa to dozvedela, veľmi zatúžila sa tam dostať, sama nevedela prečo. Odvážila sa teda poprosiť pána a naliehala naňho kým nesúhlasil. Po ich odchode napadli Chartúm vzbúrenci a odviedli všetkých otrokov. Keby tam Bakhita ostala, znovu by sa dostala do zajatia. Keď priplávali do Janova, konzul Bakhitu daroval svojmu priateľovi, ktorého manželke sa veľmi zapáčila, aby sa starala o ich malú dcérku Mimminu. Obidve sa rýchlo skamarátili a Bakhita si obľúbila aj svoju paniu.
Po nejakom čase pani musela za manželom do Afriky a tak sa rozhodla dať obe dievčatá do internátnej školy. Prijali ich obe do katechumenátu kongregácie dcér milosrdnej lásky v Benátkach, kde sa Bakhita začala pripravovať na krst. Veľmi túžila poznať Boha, ktorého, citujem, „som už zakúsila vo svojom srdci ako dieťa bez toho, aby som poznala, kto je on. Pamätám si, že ešte ako dieťa som rozjímala nad slnkom, mesiacom a všetkými prekrásnymi vecami prírody a pýtala som sa samej seba: Kto je pánom toho všetkého? Cítila som hlbokú túžbu vidieť ho, poznať ho a vzdať mu úctu.“ (s. 41).
Bakhitina pani sa však vrátila z Afriky a chcela tam so sebou vziať dcéru aj so slúžkou. Ale Bakhita vtedy odmietla, pretože jej príprava na krst nebola ešte ukončená a bála sa, že v Afrike by nemala možnosť svoju vieru praktizovať. Jej pani bola veľmi nešťastná a nahnevaná, nazvala ju nevďačnicou. Ich spor riešili dokonca benátsky kardinál a kráľovský prokurátor. Bakhita o tom hovorí: „Bolo to pre mňa veľmi bolestivé, cítila som sa veľmi nešťastná a veľmi som trpela, keď som ju videla smutnú a nahnevanú, pretože som ju mala skutočne rada. Som si istá, že Boh mi dal v tomto momente osobitnú silu, lebo ma chcel len pre seba samého.“ (s. 42)
Jozefína Margaréta Bakhita prijala krst s radosťou, akú „len anjeli dokážu opísať“. Ostala žiť v inštitúte a postupne rozpoznávala Božie volanie k zasväteniu. Po 4 rokoch vstúpila do noviciátu. O 3 roky neskôr (1896) zložila večné sľuby. Poslali ju do kláštore v malom mestečku Schio na severe Talianska. Tu na žiadosť predstavenej spísala svoj životný príbeh.
Bakhita ochotne vykonávala svoje povinnosti v kuchyni, sakristii, na vrátnici a v šijacej dielni. Bola veľmi šikovná. Túžila byť misionárkou – modlila sa za obrátenie Afriky, za svoju rodinu. Bola pracovitá, láskavá, vynaliezavá, obetavá, pokorná a jednoduchá. Dokázala si tak získať ľudí a inšpirovať ich aj duchovne. Robila všetko s nadprirodzeným nadšením. Plakala s plačúcimi, smiala sa s radujúcimi. Rozumela si s deťmi, mala zmysel pre humor, bola spontánna a múdra.
Neskôr cestovala po komunitách v Taliansku a v rámci misijnej formácie hovorila svoje osobné svedectvo. V Schiu prežila druhú svetovú vojnu, bombardovanie. Vždy bola pokojná a odovzdaná do vôle Božej. Celé mesto si ju veľmi obľúbilo. Postupne sa jej zhoršovalo zdravie (aj v dôsledku odlišnej klímy), trpela artritídou, astmou, zápalmi priedušiek a pľúc, artrózou. Neskôr sa premiestňovala len na vozíčku. Pred smrťou sa už veľmi tešila do neba, za svojím Majstrom, pre ktorého všetko robila. Spoliehala na Jeho zásluhy, ktoré prekryjú jej hriechy. Dňa 8.2. 1947 sa s Ním stretla z tváre do tváre.
