Svätá
zakladateľka Kongregácie služobníc svätého Jozefa
* 6. jún 1837 Salamanca, Španielsko
† 8. august 1905 Zamora, Španielsko
Sviatok: 8. august
Sv. Bonifácia Rodríguez de Castro
Bonifácia Rodríguez de Castro nastupuje v poslednej štvrtine 19. storočia na novú cestu duchovnosti, pri ktorej zjednocuje modlitbu a prácu v jednoduchosti každodenného života nasledujúc Ježiša, ktorý bol ako hociktorý človek robotníkom v Nazarete.
Narodila sa 6. júna 1837 v Salamanke (Španielsko). Je prvorodená zo šiestich súrodencov, otec je krajčír a matka domáca. Po základnej škole sa vyučí remeslu výrobca lán, a tak si začína zarábať na živobytie až do smrti otca, ktorý zomiera, keď má ona pätnásť rokov. Najprv pracuje za tretinu platu. Prekonávajúc ekonomické ťažkosti si zakladá svoju vlastnú, veľmi jednoduchú dielňu. Tu vyrába laná a rôzne výrobky vyžadujúce veľmi sústredenú ručnú prácu vykonávanú manufaktúrnym spôsobom.
Svedectvo Bonifáciinho života upúta skupinu dievčat, jej priateliek, ktoré prejavia túžbu tráviť v jej spoločnosti nedeľné a sviatočné popoludnia. Takto sa cítia slobodnejšie od nástrah vtedajšej doby. Bonifáciin dom a dielňa sa tak stanú akýmsi začiatkom pre vznik centra prevencie pre ženy – robotníčky v 19. storočí. Časť popoludnia je venovaná či už priateľským stretnutiam v skupine alebo osobným rozhovorom s Bonifáciou, pretože ona bola ich dôverníčka a bola považovaná za ich duchovnú učiteľku. Druhú časť popoludnia trávia v modlitbe k Nepoškvrnenej Panne Márii a k svätému Jozefovi. Dielňa sa tak stáva malým centrom duchovnosti venovanej Panne Márii a svätému Jozefovi.
V roku 1870 prichádza do Salamanky katalánsky jezuita Francisco Butinyá y Hospital (1834 Banyoles, Girona – 1899 Tarragona), ktorý sa s apoštolskou horlivosťou venuje evanjelizácii sveta práce. Bonifácia sa s ním delí o svoju skúsenosť viery a vďaka nej sa Butinyá zoznámi s dievčatami, ktoré sa schádzajú v jej dome. Z veľkej časti sú to totiž, tak ako aj ona, jednoduché robotníčky. Duch Svätý ich vedie, za pomoci práve týchto žien, k založeniu novej ženskej kongregácie, ktorá sa orientuje na ženy – robotníčky. Butinyá vyzýva Bonifáciu, aby spolu s ním založila Kongregáciu služobníc svätého Jozefa. Túto výzvu ochotne prijíma. 10. januára 1874 začínajú Bonifácia spolu so svojou matkou a s ďalšími piatim dievčatami zo Spolku svätého Jozefa v Salamanke žiť život v komunite.
Ide o nový model ženského rehoľného života, ktorý je spojený so svetom práce vo svetle kontemplácie Svätej rodiny. V domoch kongregácie chcú tak vytvoriť ovzdušie nazaretskej dielne. Služobnice svätého Jozefa ponúkajú nezamestnaným chudobným ženám prácu, aby tak predchádzali nebezpečenstvám straty ich ženskej dôstojnosti, ktoré ich ohrozovali hlavne mimo domova. Rehoľníčky nenosia habit, nedávajú veno, pracujú v dielni plece pri pleci spolu s laickými ženami, majú spoločnú pokladňu. Je to odvážny a riskantný spôsob rehoľného života, a tak rýchlo nachádza prekážky u diecézneho kléru Salamanky, ktorý nepostrehne evanjeliovú hĺbku tohto spôsobu života, takého blízkeho svetu práce.
Tri mesiace po založení kongregácie musí Francisco Butinyá opustiť Salamanku, aby sa tam už nikdy nevrátil. O rok zanecháva Salamanku aj miestny biskup, pretože preberá arcibiskupsky stolec v Barcelone. Bonifácia zostáva sama na čele kongregácie v prostredí plnom nepochopenia a nevraživosti voči novému spôsobu života, ktorý mnohí označujú za „bláznovstvo“. Dvaja biskupom vymenovaní direktori kongregácie, ktorí nahradili otca Butinyá, nerozumne zasievajú rozdelenie medzi sestrami, takže niektoré nimi podporované sa začínajú zdráhať fyzickej práce. Práve táto sa však chápala ako model života a možnosť vzájomného prijatia sa s pracujúcimi ženami.
V roku 1882 chce direktor zaviesť do konštitúcií, ktoré načrtol zakladateľ Francisco Butinyá, určité zmeny v cieľoch apoštolátu, avšak Bonifácia mu to nedovolí. Aby sa jej teda zbavil, podporí jej zosadenie z úradu predstavenej komunity. Využije pritom jej cestu po Katalánsku, na ktorú ju pozval otec Butinyá, aby hľadala možnosť zjednotenia komunity v Salamanke s inými domami, ktoré založil Butinyá po svojom návrate z exilu. Po návrate do Salamanky sa Bonifácia podriadi novej predstavenej a s pokorou sa oddá životu v komunite ako ktorákoľvek iná sestra. Doliehajú na ňu ponižovanie, odmietanie, znevažovanie a klebety, aby ju tak prinútili odísť zo Salamanky, pretože direktor ju chce navyše pozbaviť aj povesti zakladateľky a formovateľky inštitútu. Jej jedinou odpoveďou je mlčanie, pokora a odpustenie, bez akýchkoľvek nárokov či protestov. Pri tom všetkom však ani nezakolíše, ani sa nepoddá, naopak zostane pevne na svojej pozícii.
Kvôli vyriešeniu konfliktu navrhne biskupovi v Salamanke založenie nového domu v Zamore. 25. júla 1883 spolu so svojou matkou odchádza do mesta, kde je prijatá a podporovaná biskupom, klérom a všetkými obyvateľmi, ktorí oceňujú a podporujú jej dielo, a to aj hmotnými prostriedkami. Práve tu v Zamore verne napĺňa prvotné ciele kongregácie. Zhromažďuje chudobné dievčatá, poskytuje útulok dievčatám – slúžkam bez práce a pripravuje ich na dôstojný život, kde môžu pracovať ako kresťania a aj tak sa stretnúť s Bohom. Medzi robotníčkami na pracovisku dokáže vytvoriť medziľudské vzťahy vzájomnej rovnosti, priateľstva a vzájomného rešpektu. Bonifácia naďalej zostáva výrobkyňou lán, veď pochádza z tejto sociálnej triedy. S maximálnou starostlivosťou sa však usiluje mladým dievčatám, ktoré si v pote tváre zarábajú na chlieb tým, že slúžia v domoch alebo pracujú v dielňach, zabezpečiť výchovu a vzdelanie.
Materský dom v Salamanke pod vedením nových cirkevných predstavených medzitým vypracuje podstatné úpravy v konštitúciách otca Butinyá, mení ciele kongregácie a viac ju orientuje na vyučovanie. Takýmto spôsobom sa celkom vzďaľuje od Bonifácie a jej domu v Zamore, zanecháva ju osamotenú a izolovanú. Dokonca, keď v roku 1901 udelí pápež kongregácii schválenie, komunita v Zamore z neho zostane vylúčená. Ani toto nové odmietnutie neoddelí Bonifáciu od svojich dcér v Salamanke, stále ich má rada a z jej úst nikdy nevychádza ani slovíčko sťažnosti.
Bonifácia Rodríguez de Castro je svedkom veľkých evanjeliových hodnôt:
– S absolútnou veľkodušnosťou napĺňa Pánov príkaz, keď z lásky k blížnemu urobí takpovediac svoju originálnu značku a láska k chudobným je jej prioritný záujem.
– Boh je pre ňu starostlivý otec plný lásky, ku ktorému sa utieka „plná viery a dôvery“. Táto viera a dôvera v Boha ju posilňujú v protivenstvách.
– Odpúšťa a zabúda na poníženia, ohovárania a nespravodlivosti. Nikdy ju nepočuť vysloviť čo i len slovíčko sťažnosti, pričom sama pokladá za šťastie, že môže napodobňovať Pánovo mlčanie a lásku v odpúšťaní tým, čo ho ukrižovali.
– Je matkou a učiteľkou žien – robotníčok, ktoré sú „zreničkou jej očí“, im venuje celý svoj život práve kvôli obrane dôstojnosti chudobných žien bez práce, čo je vlastne poslanie inštitútu, znáša odmietania a prenasledovania.
– Dokáže trpieť so zrelosťou ako tí, ktorí všetko očakávajú od Boha, bez zmätku a zármutku, „stále rovnaká, dobrá a pokojná“, „zaujíma sa jedine o to, aby bola vo všetkom milá Bohu“.
– Po svojej smrti nám nezanecháva veľké diela, ale vlastný život verného nasledovania Ježiša, čo sa v jej prípade stalo majstrovským dielom Ducha Svätého.
Zomiera 8. augusta 1905 v Zamore. Dom v Zamore sa 23. januára 1907 zjednotí so zvyškom kongregácie. Treba však počkať až do roku 1941, keď Bonifáciu uznajú ako zakladateľku.
Jej osobitný prínos do duchovnosti Cirkvi je nasledovanie Ježiša v jeho nazaretských rokoch, zjednotenie modlitby a práce v jednoduchosti každodenného života.
Jadrom jej duchovnosti je „zjednotiť modlitbu a prácu“, čo bol aj pôvodný zámer Francisca Butinyá. Ako dobrý jezuita sa snažil v zhode so sv. Ignácom pre svet práce 19. storočia „hľadať a objavovať Boha vo všetkom“.
Ústredným prvkom Bonifáciinho poslania je preventívne pôsobiť v prospech chudobných pracujúcich žien v kritických situáciách, vytvárať pre nich priestor pre prácu a život, v ktorom sa nazaretský život stane prostriedkom evanjelizácie a podpory, aby tak bola rozpoznateľná ich vlastná dôstojnosť.
Poslanie Bonifácie nekončí: pri Bohu stráži dôstojnosť všetkých robotníčok sveta. Za svätú ju vyhlásil pápež Benedikt XVI. dňa 23. októbra 2011 v Ríme.
Preklad z taliančiny: ThLic. Marek Haratim
Prevzaté z: Liturgia. Časopis pre liturgickú obnovu 1/2012
