Svätý
Sviatok: 4. jún
* 13. október 1536, Taliansko
† 4. jún 1608, Taliansko
Svätý František Caracciolo patrí medzi kňazov, ktorí po Tridentskom koncile, ktorý sa konal v rokoch 1545-63 spolupracovali na vnútornej obnove Cirkvi. Pochádzal z obce Villa Santa Maria pri Chieti v stredovýchodnom Taliansku. Tam sa narodil 13. októbra 1563. Jeho krstné meno bolo Ascanio. Na jeho detstve nebolo nič mimoriadne. Bol to dobre vychovaný, nábožný a veľkodušný chlapec. Pochádzal z mimoriadne slávnej a bohatej rodiny. Keď dosiahol 22 rokov, postihla ho akási čudná choroba. Podľa popisovaných príznakov to mohla byť elefantiáza (nadmerné zväčšovanie niektorých častí tela) alebo priamo malomocenstvo. Z Božej dobroty a potom ako sa zasvätil Panne Márii sa však náhle uzdravil z tejto choroby. Pri tejto príležitosti urobil sľub, že bude kňazom. Keďže už predtým študoval, stačili mu dva roky teologického štúdia, ktoré si vykonal v Neapole, aby mohol byť vysvätený za kňaza v r. 1587. Bol mimoriadne nadaným študentom, zriekol sa majetku po svojej rodine a rozdal ho chudobným. Svoj apoštolát začal v združení kňazov, ktorí poskytovali duchovné služby odsúdencom na smrť. Kaplnka týchto kňazov bola pri nemocnici pre nevyliečiteľne chorých, kde pôsobil kňaz, ktorý mal také isté meno ako on: Ascanio Caracciolo. Na toho sa raz obrátili listom dvaja významní kňazi: don Agostino Adomo z Benátok a opát Fabrizio Caracciolo z Neapola. Žiadali ho, aby s nimi spolupracoval na založení nového rehoľného združenia Menších rehoľných klerikov, nazývaných tiež Marioniti. List doručili omylom nášmu Ascaniovi. A to rozhodlo o jeho ďalšom živote. Ochotne sa pridal k Adornovi a Fabriziovi Caracciolovi. Spolu sa utiahli do kamaldulského kláštora, kde vypracovali pravidlá novej rehole. Na Ascaniov návrh pridali k trom základným sľubom čistoty, chudoby a poslušnosti aj štvrtý, ktorým sa zaväzujú, že neprijmú nijakú cirkevnú hodnosť. Zároveň cieľom rehole Františka Caraccioleho bolo starať sa o chorých, ale najmä o väzňov. Teda sľub neprijať žiadnu hodnosť, žiaden úrad bol akoby proti logickému snaženiu mladosti po tituloch, uznaniach a inej svetskej sláve. V tomto prípade Františkovi ako zakladateľovi rádu priniesli sľuby náklonnosť samotného pápeža, ktorý rád potvrdil bulou. Príprava väzňov na večnosť bola krásnym poslaním. Ľudia vo väzení sú trestaní za svoje hriechy a zlé skutky už za živa, ale to neznamená, že nemajú nádej na spasenie vo večnosti. Nik z ľudí o nikom nemôže povedať, že je zatratený. Preto František Caracciolo chcel, aby aj väzni mali nádej. Poznal sám, čo je to byť v očiach iných akoby zatratený. V mladosti keď ťažko ochorel, jeho choroba mu znetvorila tvár. Každý sa od neho stránil. Bol chorobou poznačený a ľudia si vytvárali o ňom názor podľa predsudkov. Presne tak ako sa iní ľudia pozerali a pozerajú sa aj dnes na väzňov. Potom títo ľudia rýchlo strácajú nádej na polepšenie sa po opustení múrov väzníc. Už sú poznačení. Podobne ako František Caracciolo. Preto sa rozhodol založiť rehoľu. Rehoľníci sa sami zriekli dopredu možnosti robiť kariéru a venovali sa len otázkam prípravy iných na večnosť. Pápež Sixtus V. schválil pravidlá 1. júla 1588. Dňa 9. apríla 1589 Ascanio skladal sľuby v novej reholi a prijal meno František. Mal vtedy iba 26 rokov. V tom istom roku 1589 boli už v reholi trinásti. František s niekoľkými spoločníkmi cestoval do Španielska, aby sa aj tam uchytilo ich kňazsko-rehoľné spoločenstvo. No nemali úspech. V júni 1590 sa vrátili do Talianska. Františka trápila choroba. Avšak napriek tomu prevzal vedenie neapolského kostola S. Maria Maggiore. Po opätovnom potvrdení rehole sa začiatkom roku 1593 zišla prvá kapitula, na ktorej 9. marca 1593 zvolili Františka za generálneho predstaveného. V apríli 1594 sa František znovu vydal do Španielska, tentoraz s väčším úspechom. V júli toho istého roku tam otvoril prvý dom. Po dvoch rokoch sa vrátil do Talianska. V máji 1597 ho znovu zvolili za generálneho predstaveného, ale on úrad nechcel prijať. Iba z poslušnosti pápežovi prijal tento úrad do konca r. 1598. Potom ho zvolili za predstaveného a vychovávateľa novicov v Neapole. Cestoval aj po tretí raz do Španielska, kde v septembri 1601 otvoril dom vo Valladolide a po ňom kolégium pri univerzite v Alcale. V tom istom roku ho zvolili za vychovávateľa španielskych novicov v Madride. V r. 1604 sa vrátil do Talianska, kde pod poslušnosťou ho prinútili prijať úrad generálneho vikára rehole pre Taliansko a úrad predstaveného domu pri kostole S. Maria Maggiore v Neapole. Iba v r. 1607 ho uvoľnili zo všetkých funkcií a dovolili mu celkom sa venovať duchovnému životu. Páter František Caracciolo ani predtým nikdy nezanedbal duchovný život. Veď nová rehoľa, ktorej bol spoluzakladateľom, mala za cieľ liturgicko-eucharistickú službu na väčšiu oslavu zmŕtvychvstalého Krista. On sám horlivo šíril úctu k Eucharistii a zaviedol vo svojej reholi „večnú – ustavičnú poklonu“ Najsvätejšej sviatosti. A ľudia ho nazývali kazateľom Božej lásky. No po prekročení sedemdesiateho roku sa chcel bez rušenia a napätia v tichej oddanosti Bohu venovať modlitbe a iným úkonom nábožnosti. So svojím bratom Antoniom, ktorý bol členom teatínskej rehole, si vykonal púť do Loreta. Tiež navštívil svojich príbuzných v Montelopiane a pátrov oratoriánov v meste Agnone, ktorí ho pozvali. Ďalej však už nevládal. Tam zomrel 4. júna 1608. Jeho telo previezli do Neapola, kde ho pochovali v kostole S. Maria Maggiore. František Caracciolo zomieral tak, že v jednej ruke držal kríž a v druhej obrázok Panny Márie. Povedal: „Poďme! Poďme duša moja, do neba!“ Už pri jeho pohrebe sa začali diať pri jeho hrobe mimoriadne uzdravenia, aké sa vyskytovali aj neskôr a prispeli k rozšíreniu kňazovej úcty. Pápež Klement XIV. ho vyhlásil za blahoslaveného v septembri 1770 a pápež Pius VII. za svätého v máji 1807. Pápež Gregor XVI. ho v r. 1840 vyhlásil za spolupatróna Neapola. Hlavným patrónom mesta je sv. Január.
