Svätý
Sviatok: 13. júl
* 6. máj 973 Abbach (pri Regensburgu), Bavorsko, Nemecko
† 13. júl 1024 Grone, dnes časť mesta Göttingen, Dolné Sasko, Nemecko
Význam mena: bohatý ochranca (zast. nem.)
Emblém: cisárska koruna, žezlo, kostol, ľalia
Patrón Bambergu, Bazileja, bamberskej diecézy
Sv. Henrich II., socha Ferdinanda von Millera v Bambergu pri Maximiliánovej studni, 1880.
Sv. Henrich sa narodil 6. mája 973 v Abbachu v Bavorsku. Jeho otec bol bavorským vojvodom a matka Gizela bola dcérou burgundského kniežaťa Konráda. Obaja boli nábožní. Svojho syna i dcéru bl. Gizelu Uhorskú dali vychovávať Wolfgangovi, biskupovi z Regensburgu, a opátovi Ramwoldovi. Henrich bol cnostný a zbožný. Po smrti svojho otca sa stal bavorským vojvodom. Za manželku si vzal sv. Kunigundu. Podľa legendy v deň svadby zložili slávnostný sľub panenstva, ktorý zachovali až do smrti. No pravdepodobnejšie je, že ich manželstvo bolo bezdetné kvôli zdravotným problémom manželky.
Dňa 23. januára 1002 zomrel cisár Oto III. bez potomkov. Za cisára zvolili Henricha, ako posledného potomka zo saského rodu. Bavorský vojvoda Henrich III. sa takto stal nemeckým kráľom Henrichom II. Aj v tejto pozícii si zachoval hlbokú vieru v Boha. Pracoval na blahobyte svojich poddaných. Cestoval po krajine, odstraňoval neporiadky, bránil ľudí proti nespravodlivosti, podporoval chudobných. Napriek tomu, že bol panovníkom, bol veľmi pokorným a ľudia ho kvôli tomu mali radi. Okolo seba zhromaždil svätých mužov, ako opát Odilo, Poppo, biskup Burkhard a mnoho iných. Žiadal od nich, aby upozornili na chyby, ktoré robí, aby sa mohol opraviť. S pápežovým povolením založil biskupstvo v Bambergu (na severe Bavorska). V tomto meste, ale aj inde, postavil viacero chrámov a kláštorov. Niekoľko krát bol donútený vojensky obrániť vlasť a Cirkev. V roku 1014 po vyhratej bitke s nespokojencami v Taliansku prišiel do Ríma, kde ho privítal pápež Benedikt VIII. a pri hrobe sv. Petra ho korunoval za cisára. Cestou späť sa zastavil vo Verone s opátom sv. Romualdom. Od toho stretnutia sa ešte viac oddával duchovnému životu.
V roku 1022 mohamedánski Saracéni vtrhli do južného Talianska a pustošili všetko, kadiaľ prešli. Henrich znova vytiahol do boja a porazil ich. Všetky mestá oslobodil a odovzdal Svätej stolici. Potom sa opäť vrátil do vlasti. Jeho zbožnosť nemala hraníc. Noci trávieval v modlitbách a rozjímaní. Často chodil na sv. omše, prijímal sviatosti. Vo veľkej úcte mal Pannu Máriu. Jedného dňa navštívil kláštor Saint-Vanne v Lotrinsku. Keď vstupoval, vyhlásil, že sa rozhodol zanechať všetko, a prosil mníchov, aby ho prijali medzi seba. Richard, opát kláštora, sa ho opýtal: „Chcete byť teda podľa Kristovho príkladu poslušným až do smrti?“ „Áno,“ odpovedal Henrich, „z celého srdca chcem!“ Opát vtedy zvýšeným hlasom povedal: „A ja vás od tejto chvíle prijímam medzi svojich rehoľníkov pre blaho vašej duše.“ Cisár povedal: „Prisahám, že vás budem presne počúvať vo všetkom, čo mi rozkážete.“ „Chcem teda,“ povedal Richard, „a rozkazujem vám, aby ste znovu prevzali cisársku vládu, zverenú vám Božou Prozreteľnosťou.“ Cisára to zaskočilo, no poslúchol a pokračoval v správe krajiny a v čnostnom živote.
Zdravie mu však vypovedávalo. Začiatkom roka 1024 už bolo zrejmé, že koniec jeho životnej púte sa blíži. Odišiel preto do Bambergu, aby si tam oddýchol. Po troch mesiacoch sa vrátil, aby sa znova pustil do svojej práce. No jeho telo to už nevydržalo. Zomrel uprostred činnosti 13. júla 1024 na zámku Grone pri Halberstadte. S ním vymrel aj saský rod. Pochovali ho v chráme v Bambergu. Na jeho príhovor sa stali mnohé zázraky. Za svätého ho vyhlásil pápež Eugen III. v roku 1146.
