patrí do skupiny ôsmich misionárov Hurónov
Svätý
Sviatok: 19. október
* 10. január 1607 Orléans, Francúzsko
† 18. október 1646 Ossernenon, dnes Auriesville, New York, USA
Význam mena: smiech (hebr.)
Izák Jogues sa narodil 10. januára 1607 pri meste Orleáns vo Francúzsku. V roku 1624 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (jezuiti). Po kňazskej vysviacke v roku 1636 ho predstavení poslali na misie do „Nového Francúzska“, teda do Severnej Ameriky na územie dnešnej Kanady. Spolu s kňazom Jánom de Brébeuf pôsobili medzi Hurónmi. Začiatky boli veľmi ťažké, Huróni síce neboli nepriateľskí, no nejavili záujem o kresťanstvo. Misionári sa snažili pomáhať aspoň po ľudskej stránke. Starali sa o nich počas epidémie kiahní, ktorú tam priniesli bieli. Spolu s nimi znášali ťažkosti a veľkú biedu. Krstili aspoň zomierajúcich. Obrat nastal až po mučeníckej smrti Izáka Joguesa.
V roku 1642 sa otec Izák spolu s rehoľným bratom Reném Goupilom a ďalšími vracali po rieke sv. Vavrinca do svojej hurónskej misie na dvanástich loďkách. Uprostred plavby ich obkľúčili divokí Irokézi. Vrhli sa na otca Izáka. Zubami mu povytŕhali nechty, odhryzli mu ukazováky. Osem dní trvala cesta k ich stanom do dediny Ossernenon (dnes Auriesville v USA). Počas plavby sa strážcovia zajatcov zabávali trýznením otca Izáka a ostatných. Pichali ich do rán ostrými tŕňmi alebo končistým drevom, ak museli prejsť cez les, naložili na nich člny a nemilosrdne ich poháňali. Cestou sa zastavovali v indiánskych osadách. Všade ich mučili. Najprv bolo „slávnostné palicovanie“. Spočívalo v tom, že nahí zajatci museli bežať medzi dvoma radmi Indiánov, ktorí ich nemilosrdne bili palicami. Potom im pichali šidlá do tela, vykrajovali alebo vytrhávali kusy tela. Napokon im sypali žeravé uhlie na holé telo. Keď došli do Ossernenonu, tam ich znova mučili. Niekoľkých z nich upálili, zabili aj brata Reného Goupila. Pátra Izáka si ponechali ako otroka. Ten sa aj v zajatí snažil duchovne pomáhať zajatým Francúzom i Hurónom. No dozvedel sa, že aj to mu chcú zakázať. V decembri roku 1643 sa mu naskytla príležitosť ujsť na holandskej lodi do Francúzska. No už nasledujúceho roku Izák znovu odišiel do Kanady. Keďže z rúk mal kýpte, podľa vtedajšieho práva nemohol slúžiť sv. omšu. No vtedajší pápež Urban VIII. mu dal špeciálny dišpenz (dovolenie) so slovami: „Bolo by nedôstojné, aby Kristov mučeník nemohol piť Kristovu krv.“
Medzitým v roku 1645 sa udiala významná vec. V Trois Rivieres v Kanade bola veľká porada Francúzov a Indiánov z rôznych kmeňov, medzi nimi boli aj Irokézi a Huróni. Dohodli sa, že „pochovajú vojnovú sekeru“. Gubernátor chcel na potvrdenie tejto dohody k Irokézom poslať vyslanca, keďže boli známi ako nestáli a veľmi diví. Na túto úlohu vybrali pátra Izáka Joguesa. Ten sa najskôr striasol, no predsa išiel. 16. mája 1646 na veľkom zhromaždení Mohawkov, kam patrili aj Irokézi, dosiahol, že mier potvrdili. Vrátil sa podať správu gubernátorovi a následne odišiel aj so svojím pomocníkom Jánom de la Lande späť k Indiánom. Cítil, že sa už nevráti. A naozaj, tak to aj bolo. U vrtkavých Mohawkov nastal obrat. Jedna banda išla až k Montrealu, kde ho chytila a dovliekla znova do osady Ossernenonu. Znova ho mučili spolu s jeho spoločníkom Jánom de la Lande. Istý divoch mu vyrezal kusy z tela a pred ním ich zjedol. Dňa 18. októbra 1646 ho zavolali na obed k náčelníkovi. No len čo prekročil prah chyže, skrytý Indián mu rozštiepil hlavu sekerou. Jeho spoločník Ján bol usmrtený deň nato. Obom mučeníkom potom odťali hlavy, nastokli na koly a telá hodili do rieky.
Aj v tomto prípade sa potvrdila slávna veta, ktorú kedysi vyslovil Tertulián: „Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov.“ Po mučeníckej smrti Izáka nastalo veľké rozkvitnutie obrátení na kresťanskú vieru. Mnohí Huróni, medzi ktorými naďalej pôsobili Ján de Brébeuf a ďalší misionári, sa dali pokrstiť. V Kanade je veľa kostolov zasvätených práve jemu. Sviatok sv. Izáka Joguesa (19. októbra) slávime spolu s ostatnými misionármi Indiánov: René Goupil (brat), Izák Jogues (kňaz), Ján de La Lande (brat), Anton Daniel (kňaz), Ján de Brébeuf (kňaz), Gabriel Lalemant (kňaz), Karol Garnier (kňaz) a Noël Chabanel (kňaz). Za svätých ich vyhlásil pápež Pius XI. v roku 1930.
