Svätý
Sviatok: 3. máj
† okolo 62 Jeruzalem
Význam mena: ten, ktorý nasleduje Boha (hebr.)
Patrón obchodníkov, pekárov, cukrárov, garbiarov
Sv. Jakub Mladší bol jedným z dvanástich apoštolov. Prímením „Mladší“ sa odlišuje od Jakuba Staršieho, ktorý bol bratom sv. Jána, apoštola a evanjelistu, a synom rybára Zebedeja. Jakub mladší bol synom Alfeja, ktorý sa volal aj Kleofáš, a Márie, ktorú sv. Ján nazýva sestrou Panny Márie. Jakuba zase nazýva sv. Pavol „Pánovým bratom“. Heberejčina, resp. aramejčina bola totiž chudobná na slová, napr. pomenovanie „brat“ sa používalo nielen pre rodného brata, ale aj pre blízkeho príbuzného (bratranca).
Jakub Mladší sa po zoslaní Ducha Svätého stal prvým biskupom Jeruzalema. Bolo to významné miesto i ťažké, keďže v tomto meste Ježiša ukrižovali. Dôležitosť tohto úradu potvrdzujú viaceré udalosti, opísané v Skutkoch apoštolov, napr. pri zázračnom vyslobodení z väzenia Peter hovorí veriacim: „Oznámte to Jakubovi a bratom“ (Sk 12,17). Na jeruzalemskom sneme Jakub zasahuje do debaty a jeho slovo má váhu (Sk 15,13-19). Takisto Pavlovi dáva praktické pokyny, keď prišiel na svojej tretej apoštolskej ceste do Jeruzalema (Sk 21,17-26).
Jakub napísal prvý zo siedmich listov, ktoré sa volajú „katolícke“, čiže všeobecné. List je adresovaný kresťanom v diaspore. Hovorí v ňom o potrebe a účinnosti modlitby, o pôvode a povahe pokušenia, o konaní skutkov lásky („viera bez skutkov je mŕtva“), o ovládaní jazyka, o krotení náruživosti a o požiadavke spravodlivosti vo vzťahu k blížnemu. Osobitne dôležitá časť je stať o pomazaní chorých.
Z jeho života je známych viacero podrobností, ktoré podáva cirkevná tradícia. Na základe Hegesipových záznamov o ňom píše historik Eusebius ako o svätom mužovi, ktorý žil prísnym spôsobom života. Na bosých nohách nosil sandále, nestrihal si vlasy ani bradu, nepil víno, nejedával mäso. Často sa modlieval. Bol veľmi horlivý pri ohlasovaní evanjelia Židom. Biskupom bol do roku 62. Vtedy zomrel rímsky miestodržiteľ Festus. Jeho nástupca neprichádzal, a tak veľkňaz Hanan II., syn Annáša to využil, zvolal veľradu, Jakuba obvinili, že porušuje zákon a odsúdili ho na smrť kameňovaním. No báli sa ľudu, ktorý si ho ctil ako „Spravodlivého“. Vyviedli ho preto na strechu chrámu a nútili ho, aby odtiaľ vyhlásil, že sa zrieka viery v Ježiša Krista. On však hlasito kričal na ľudí a vyznal, že Ježiš je pravý Boh a sedí po pravici Otca. Nato ho zúriví farizeji a zákonníci zhodili dolu. Potom ho ešte kameňovali a nakoniec mu rozbili hlavu sochorom. O niekoľko rokov (r. 70) Rimania zrovnali Jeruzalem so zemou. Niektorí v tom videli trest za vraždu, ktorej sa dopustili Židia na tomto Spravodlivom.
Telo sv. Jakuba pochovali v blízkosti chrámu. V roku 572 jeho pozostatky preniesli do Carihradu a neskôr do Ríma, kde ich uložili s pozostatkami sv. Filipa v chráme Dvanástich apoštolov.
