Blahoslavený
Sviatok: 6. apríl
* 9. jún 1837 Turín, Taliansko
† 6. apríl 1910 tamtiež
Význam mena: kto je ako Boh? (hebr.)
Don Michal Rua
Jedného dňa roku 1847 sv. Ján Bosco rozdával medaily deťom, ktoré stretol na svojej ceste. Chlapec, ktorý mohol mať okolo 10 rokov, sa placho usadil pred neho a vystrel svoju ruku. „Och, to si ty, Michal! Čo chceš?“ „Medailu…“ „Medailu? Nie. Dám ti niečo oveľa lepšie.“ „Čo?“ „Tu, zober si!“ Don Bosco vystrel ľavú ruku, otvorenú, ale prázdnu, a druhou rukou urobil gesto, akoby chcel prekrojiť ľavú ruku na dve časti a polovicu mu ponúkol. „Zober si! Ber si!“ „Brať? Ale čo?“ Ruku mal don Bosco stále prázdnu. Aj ostatné deti sa čudovali, čo tým myslel. O niekoľko rokov neskôr to Michalovi don Bosco vysvetlil: „Môj milý Michal, ty a ja si v živote podelíme všetko – žiale, trápenia, povinnosti, radosti. Všetko ostatné budeme mať spoločné.“
Michal Rua sa narodil 9. júna 1837 v Turíne. Bol najmladším z deviatich detí. Jeho otec, Giovanni Baptista Rua, bol vedúcim závodu na zbrane v Turíne. Zomrel 2. augusta 1845, keď mal Michal osem rokov. Michalova mama si aj po jeho smrti ponechala byt v závode. V jednu nedeľu, bolo to na jeseň roku 1845, Michal objavil oratórium, kde don Bosco zhromažďoval mladých, ktorí nemali kam ísť. Don Bosco prišiel k nemu, na pár sekúnd si položil svoju ruku na jeho hlavu a zvláštne na neho pozrel. Michala si získala láskavosť mladého kňaza, ktorý ho takto srdečne privítal. Keďže len pred pár mesiacmi stratil otca, láskavé prijatie sa ho dotklo o to hlbšie. Mnohí don Bosca odsudzovali a nemali ho radi, pretože jeho chlapci boli často hluční. Tak aj jeden kňaz povedal Michalovi: „Ty nevieš, že don Bosco je vážne chorý?“ „To nemôže byť pravda, predvčerom som ho videl!“ „Ale on je – hovorím ti – je chorý a má chorobu, ktorú je veľmi ťažké liečiť – je chorý na hlavu!“ A o chvíľu pridal: „Úbohý don Bosco! Nevieš, že je blázon?“ O 50 rokov neskôr don Michal Rua povedal: „Ak by mi bol niekto povedal toto o mojom vlastnom otcovi, nebol by som smutnejší ako vtedy.“
13. apríla 1846 si don Boscove oratórium našlo trvalý domov v štvrti Valdocco, ktorá bola na okraji Turína. Jedného dňa roku 1850 sa don Bosco spýtal Michala: „Čo plánuješ robiť budúci rok?“ „Začať pracovať v závode, aby som pomohol mame, ktorá sa pre nás tak veľmi obetovala.“ „Nechcel by si pokračovať vo svojich štúdiách a stať sa kňazom? Čo by si na to povedal?“ „Povedal by som hneď áno… ale mama… čo na to ona?“ „Pokús sa s ňou porozprávať a potom mi príď povedať, ako to dopadlo.“ Michalova mama bola nadšená: „Vidieť ťa ako kňaza by bolo najväčším šťastím v mojom živote… Povedz don Boscovi, že súhlasím na jeden rok, ako na skúšku.“ Mladík bežal za kňazom, aby mu povedal skvelú správu. Don Bosco položil svoju ruku Michalovi na plece. Obrovská nádej zasvietila na jeho tvári, a mladíkove oči sa rozsvietili neopísateľnou radosťou.
Pod don Boscovým vedením začal Michal študovať. Spočiatku sa mu nie veľmi chcelo namáhať svoj mozog. No čoskoro v sebe prekonal nechuť a úspešne napredoval v získavaní vedomostí. V roku 1851 mu zomrel brat Luigi a o dva roky ďalší brat Giovanni Baptista. Vtedy povedal don Boscovi: „Ďalší budem ja.“ No svätec mu predpovedal, že bude žiť ďalších 50 rokov. Michal teda ďalej usilovne pokračoval vo svojich štúdiách. Voľné chvíle trávil v oratóriu. Don Bosco mu zveroval mnohé úlohy, na ktoré sám nestačil. Mnohokrát sa stalo, že Michal sám doviedol do oratória nových chlapcov a postaral sa o nich. Don Bosco často písaval rady dušiam, ktoré ho o to žiadali, takisto aj pre svojich chlapcov. Zaoberal sa tým dlhé hodiny v noci, opravoval texty, písal poznámky na hárky. Raz ráno, len tak pre zábavu, podal pár z nich študentom. Jeho malí študenti na ne s hrôzou pozerali. Nevedeli totiž rozoznať jeho ťažko čitateľné písmo. „Toto je práca pre Ruu“, povedal don Bosco. Michal sa začal teda venovať aj tejto činnosti. V noci – po tom, ako si urobil svoje úlohy – usilovne prepisoval ťažko čitateľné písmo svojho učiteľa.
24. septembra 1853 don Bosco zobral Michala do svojho domu a 3. októbra ho obliekol do sutany. Spolu s ním dostal sutanu aj iný chovanec, menom Rocchetti. Ďalší chovanci ich čoskoro nasledovali. 26. januára 1854 ich don Bosco zhromaždil vo svojej izbe a predstavil im formu noviciátu, po ktorom budú môcť zložiť prvé sľuby. V ten istý deň si zvolili aj meno „saleziáni“ po sv. Františkom Saleskom, ktorý bol don Boscovi vzorom v obracaní duší pomocou láskavosti a viery. Títo prví saleziáni celou dušou žili myšlienke svojho vodcu a učiteľa – v oratóriu medzi mladými, v škole, kde vyučovali, dohliadali na divadelné a hudobné skúšky, boli medzi chlapcami, keď športovali alebo sa hrali vonku, povzbudzovali ich k duchovnému a sviatostnému životu. Sami pritom sa nechali viesť don Boscom. „Dostávam oveľa viac,“ povedal neskôr Michal Rua, „keď pozorujem don Bosca, aj v tých najjednoduchších situáciách.“
O rok neskôr Michal zložil svoje prvé sľuby. Jeho aktivity sa ešte znásobili – začal učiť matematiku, dozerať v študentskej hale, pri jedle, na dvore a v kaplnke. Venoval sa každému, neodmietol nikoho. Taktiež učil náboženstvo. Po večeri do neskorej noci mu don Bosco diktoval dejiny Talianska, aby nahradil predpojaté učebnice, ktoré sa v tých časoch používali. Práca, ktorú mal v priebehu každého dňa, mu však nebránila v pokračovaní (od roku 1853 do roku 1860) v štúdiách filozofie a teológie vo veľkom seminári. Jeho poznámky a prednášky boli presné a zrozumiteľné. V roku 1858 don Rua sprevádzal don Bosca do Ríma, aby tam predstavil pápežovi Piovi IX. saleziánske konštitúcie. 18. decembra 1859 bola oficiálne založená saleziánska kongregácia. Zakladateľ sa stal generálnym predstaveným, don Michal Rua sa stal zase špirituálom Spoločnosti.
Za kňaza bol don Rua vysvätený 28. júla 1860. Don Bosco mu vtedy napísal: „Budeš musieť veľa pracovať a veľa trpieť. Nie sú žiadne ruže bez tŕňov a buď si dobre vedomý toho, že človek musí prekročiť Červené more a púšť, aby dosiahol zasľúbenú zem. Znášaj skúšky s odvahou, hoc aj uprostred utrpenia, a spoznáš Pánovu radosť a pomoc. Aby si naplnil svoje poslanie na zemi, nasleduj túto radu: príkladný život, dokonalú obozretnosť, vytrvalosť napriek vyčerpaniu v službe dušiam, úplnú poddajnosť vnuknutiam Najvyššieho, neustály boj s peklom, stálu dôveru v Boha“. Keď sa v októbri 1860 poveril don Ruu celkovým dohľadom nad všetkými triedami. Začiatok jeho služby bol poznačený množstvom študentov, ktorí boli akoby nakazení túžbou po svätosti. Jeden z nich o 25 rokov neskôr napísal: „Veľké množstvo našich spoločníkov bolo nielen dobrých, ale výborných – ozajstné modely zbožnosti, práce, jemnosti, kajúcnosti; žijúce a žiarivé príklady. Mladí ľudia, ktorí by ani za všetko zlato sveta nespáchali jeden jediný smrteľný hriech.“ To všetko sa dialo vďaka pravidelnému prijímaniu sviatostí. Don Bosco hovorieval: „Ak niekto opravdivo túži po Bohu, nevyhnutne musí pravidelne a často pristupovať k svätej spovedi a svätému prijímaniu. Pravidelné sväté prijímanie je pilierom, na ktorom stojí morálny a materiálny svet. Bez toho sa všetko zrúti. Eucharistia je jeden z pilierov, na ktorom stojí svet. Druhý pilier je úcta k Preblahoslavenej Panne.“ Don Rua vyhlásil: „Náš svätý zakladateľ nikdy nevymeškal šancu aby odporučil pravidelné prijímanie, bol to základ jeho systému vzdelávania.“
Keďže počet saleziánov neustále rástol, don Bosco v roku 1863 založil malý seminár v Mirabello. Riaditeľom sa stal don Rua. Jedna spomedzi drahocenných rád, ktoré mu don Bosco dal, spočívala v tom, aby sa vyhýbal prílišnému aktivizmu a venoval veľkú pozornosť fyzickým alebo morálnym trápeniam tých, za ktorých bude zodpovedný. Saleziánske záznamy popisujú: „Don Rua pôsobí v Mirabello ako sám don Bosco. Je neustále obklopený študentmi, ktorých si získal svojou láskavosťou. Túžia ho počúvať, ako rozpráva o zaujímavých témach. Na začiatku roka požiadal svojich zamestnancov, aby neboli príliš nároční, aby nekarhali študentov a aby skúšali hľadať iný spôsob. Po obede vždy žartuje s mladými ľuďmi, hrá a spieva s nimi.“
Don Rua prevzal spôsoby svojho veľkého učiteľa, o ktorom neskôr pápež Ján Pavol II. napísal: „Ako metódu don Bosco ponúkol lásku. Je to záležitosť denného vzťahu, nie je to len jednoducho ľudská láska alebo len nejaká nadprirodzená dobročinnosť… Láska nachádza vyjadrenie v osobe vychovávateľa, ktorý sa úplne zasvätil pre dobro študentov. Je prítomný uprostred nich, pripravený priniesť akúkoľvek obetu pri spĺňaní svojej misie. To si vyžaduje byť k dispozícii mladým, mať ich v láske, viesť s nimi dialóg… Don Bosco správne hovoril, že veľmi záleží na tom, aby mladí boli nielen milovaní, ale aby vedeli, že sú milovaní.“ (List k stému výročiu svätcovej smrti, 31. januára 1988)
Hoci sa všetci saleziáni snažili zo všetkých síl, predsa došlo medzi nimi aj k nedorozumeniam, či konfliktom. No aj napriek nim úspech nového ústavu bol veľký. Diecézny seminár bol o niekoľko rokov preplnený Ruovými odchovancami. Don Ruu napádali mnohé pokušenia na pýchu. Akokoľvek ich potláčal, vždy sa vracali silnejšie. Nakoniec sa s tým zveril don Boscovi, ktorý mu napísal: „Ak chceš vyliečiť túto chorobu, odporúčam ti liek sv. Bernarda. Často si dávaj odpoveď na otázky: Odkiaľ si? Aká je tvoja úloha? Čo je cieľom tvojho života? Úprimné odpovede na tieto základné pravdy ti pomôžu.
V roku 1865 musel don Rua opustiť svoj ústav a odísť do Turína aby sa pomohol don Boscovi, ktorý bol chorý a zavalený prácou. Veľký dom vo Valdoccu s oratóriom a internátnou školou mal takmer 700 študentov a jeho duch slabol. S mimoriadnym citom don Rua pomaličky odstraňoval zlozvyky a nastolil správnu disciplínu. Ale v júli 1868 nepretržitá činnosť oslabila jeho organizmus. Dostavil sa náhly zápal podbrušnice. Don Rua si musel ľahnúť. Doktor mu dával len pár hodín života. Don Bosco mu však povedal: „Počúvaj, aj keby ťa teraz vyhodili z okna, ubezpečujem ťa, že nezomrieš.“ Skutočne, o pár dní neskôr, napriek lekárovej predpovedi, bol pacient mimo nebezpečenstva.
Po svojom uzdravení don Rua prebral polovicu, ak nie viac, z don Boscových povinností. V roku 1869 mu don Bosco odovzdal formáciu novicov. Ale toto dodatočné bremeno, ktoré niesol šesť rokov, ho neoslobodilo od viacerých ďalších povinností. So svojimi nespočetnými úlohami sa mohol vyrovnať vďaka svojmu systematickému mysleniu, kontrole svojich nervov, svojej obdivuhodnej pamäti, svojmu zapáleniu pre prácu a schopnosti získavať spolupracovníkov, no najviac zo všetkého vďaka tomu, že miloval don Bosca a chcel mu uľaviť. Nepretržite sa v duchu modlil. Každodennú prácu, starosti a námahy vkladal do modlitby. No postupne, v závale činnosti sa don Rua vzdialil srdciam chovancov. Stal sa viac obávaným ako milovaným. Po dome sa začala šíriť zásada: „Lepšie „nie“ od don Bosca ako „áno“ od don Ruu.“ Don Bosco mu preto odobral úlohu prefekta pre disciplínu a nechal si ho pri sebe, aby dozeral na všeobecné záujmy kongregácie a aby ho sprevádzal na cestách po Európe. Odvtedy si naozaj všetko delili, niekedy aj charizmu na vykonávanie zázrakov. Raz k don Boscovi priniesla uplakaná matka svojho syna, ktorému dal doktor len pár dní života. Svätec, zavalený prácou, požiadal don Ruu, aby dal malému požehnanie na príhovor Panny Márie, Pomocnice kresťanov. Dieťa bolo ihneď uzdravené. No akokoľvek úzko títo dvaja kňazi spolupracovali, každý si zachovával svoju vlastnú osobnosť. V administratívnych záležitostiach bol don Bosco plne sústredený na prácu dňa a odvážny až do krajnosti; don Rua bol zase obozretný, uvažujúci, snažil sa maximálne predchádzať nepredvídaným okolnostiam.
V roku 1884 sa don Boscovi zhoršilo zdravie. Pápež Lev XIII. ho požiadal, aby vymenoval svojho nástupcu. 24. septembra 1885 zakladateľ menoval na svoje miesto don Ruu. Don Rua, ktorého prísnosť bola povestná, sa na počudovanie všetkým, stal prívetivejší a viac sa začal usmievať. 31. decembra 1888 don Bosco odovzdal svoju dušu Bohu. Don Rua vtedy napísal: „Naše duše sa môžu potešiť myšlienkou, že Boh, ktorý je nekonečne dobrý, robí len to, čo je spravodlivé a múdre.“ V ten večer, keď už všetci opustili malý kostolík, kde ležalo telo zosnulého, don Rua ostal kľačať na kolenách. Dve hodiny zotrval v modlitbe. Keď vstal, jeho duša sa naplnila novou silou. Keď ho onedlho prijal na súkromnej audiencii pápež Lev XIII., povedal mu: „Stále počujem don Bosca, ako nám dookola ešte pár hodín pred smrťou hovoril: „Pápež, pápež, saleziáni musia brániť pápežovu autoritu, vždy a všade.“ Pri tejto príležitosti mu Svätý Otec odporučil, aby načas odložil zakladanie nových domov, aby sa sústredil na posilnenie a obnovenie toho, čo už existovalo. Dva roky teda don Rua nezakladal nové domy. Usporiadal existujúce komunity a splatil najnutnejšie dlhy.
Vo svojich listoch a obežníkoch zdôrazňoval don Rua saleziánom: „Nič nemôže byť saleziánskejšie ako oddanosť Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, pretože naše slová, činy, trpezlivosť v nezdaroch a skúškach musia byť sprevádzané láskou, jemnosťou, zhovievavosťou a nadšením pre duše.“ V ďalších listoch im pripomínal, aby si zachovali prvotný cieľ činnosti: „Hudba, divadlo a šport sú prostriedky, nič viac. Kde sú potrebné, môžu sa použiť – ale vždy s opatrnosťou, aby povzbudili mladých a zaistili ich vytrvalosť. Cieľom je učiť náboženstvo a formovať duše.“ Kvôli mladým, ktorí po ukončení štúdií opustili internátne školy, založil združenia bývalých študentov. Veľmi dbal o to, aby povzbudzoval vzrast duchovných povolaní.
Často pripomínal bohatým povinnosť pomáhať chudobným a hovorieval o duchovnej odmene. V rokoch 1889-1909 vždy na jar podnikal trojmesačné cesty, aby vizitoval komunity po celom svete. Stálo ho to veľkú námahu. Nikdy si nezvykol na plavbu po mori, nočné cesty vlakom ho tiež veľmi vyčerpávali. Mal starosti s kŕčovými žilami na nohách, očné viečka mal takmer stále zapálené a vlhké. Mnoho utrpenia mu spôsobili správy o náhlych úmrtiach saleziánov – jedného saleziánskeho kňaza v roku 1895 zavraždil pološialený študent. O päť mesiacov neskôr biskup Lasagna, jeho sekretár a štyri sestry Márie Pomocnice Kresťanov sa stali obeťami vlakového nešťastia. O štyri roky zničila potopa v Argentíne materiálne výsledky desaťročnej misionárskej práce. Vo Francúzsku tzv. Právo združení (2. júna 1901) požadovalo zatvorenie a predaj saleziánskych zariadení. V roku 1907 úplne vymyslený morálny škandál na strednej škole rozvíril silnú búrku protestov proti saleziánom po celom Taliansku. Don Rua nikdy nebol taký smutný ako v tých dňoch. Jedného dňa povedal jednému svojmu bratovi: „Nikdy mi nehovor zlé správy večer, pretože potom nemôžem spať celú noc.“ Niekedy ho našli s hlavou v rukách, na dlhší čas zahĺbeného v myšlienkach a v modlitbe. Cítil sa úplne slabý a vyčerpaný. Rozhodol sa vykonať púť do Svätej zeme, ak sa vráti česť jeho kláštornej rodine. Boh vypočul jeho prosby a v roku 1908 don Rua svoj sľub splnil a putoval do Svätej zeme.
Saleziánska rodina však neustále rástla. Pri smrti don Bosca bolo 700 rehoľníkov v 64 domoch a v 6 krajinách. Keď zomieral don Rua, už bolo 4000 rehoľníkov v 341 domoch a v 30 krajinách. Traja sa stali biskupmi. V roku 1907 bol don Bosco vyhlásený za blahoslaveného. Jedna z posledných veľkých radostí don Ruu bolo dokončenie kostola zasväteného Panne Márii Osloboditeľke v Ríme v roku 1908, ktorý vybudoval na žiadosť pápeža.
Na jeseň roku 1909 zostal vyčerpaný don Rua ležať v posteli. Začiatkom apríla nasledujúceho roka sa bolesť stala takou intenzívnou, že si vzdychol: „Môže človek trpieť ešte viac ako toto?“ 6. apríla 1910 zašepkal posledný krát krátku modlitbu, ktorú sa kedysi naučil od don Bosca: „Požehnaná Panna, moja láskavá Matka, daj, aby sa moja duša zachránila.“ A dodal: „Áno, zachrániť dušu človeka je všetko, všetko!“ Okolo 9:30 ráno, bez stonu a pohnutia, odovzdal svoju dušu Bohu.
Pápež Pavol VI. vyhlásil dňa 29. októbra 1972 don Michala Ruu za blahoslaveného.
