Sviatok: 2. február
Liturgické slávenie: sviatok
Ambrogio Lorenzetti: oltárny obraz, 1342, Galleria degli Uffizi Florencia
Podkladom tohto sviatku je záznam evanjelistu sv. Lukáša (2,22-39), kde sa hovorí: „Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „…všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi; a aby obetovali ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.“ V tejto správe sa hovorí najprv o očisťovaní Ježišovej Matky a potom o obetovaní Ježiša v chráme. Podľa Mojžišovho zákona (Lv 12,2 a nasl.) každá matka po pôrode sa pokladala za poškvrnenú, nečistú. Nesmela sa ukazovať na verejnosti. Týmto prikázaním chcel Boh pripomenúť Židom, že každý potomok Adama je od narodenia poškvrnený hriechom, a chcel v nich vzbudiť túžbu po duchovnom očistení. Mária, sama bez hriechu počatá, okrem toho, že sa stala matkou svätým, nadprirodzeným spôsobom, nebola hriešna, a preto ani nepodliehala predpísanému obradu očisťovania. No z pokory a poslušnosti voči posvätnému zákonu – aby nikoho nepohoršila – podriadila sa tomuto obradu.
Mária teda prišla do jeruzalemského chrámu so svojím ženíchom sv. Jozefom a s dieťaťom Ježišom. Na nádvorí chrámu kúpil Jozef dve hrdličky alebo holubice. Kňaz, oblečený do bieleho rúcha s farebným pásom, vykonal predpísané modlitby a obrad očisťovania zakončil požehnaním, ktorým ich vlastne vyhlasoval za čistých. Po Máriinom očistení nasledovalo obetovanie Ježiša ako prvorodeného syna. To bolo otcovou povinnosťou. Prvorodených obetovali z viacerých príčin: 1. všetky prvotiny patrili Pánovi. Tým človek uznával, že všetko požíva z Pánovej dobrotivosti; 2. z osobitnej príčiny boli Bohu zasvätené prvotiny živých tvorov: zvierat a ľudí. Pred odchodom z Egypta Boh usmrtil v Egypte všetko prvorodené aj z ľudí, aj zo zvierat, no vo svojom vyvolenom národe zachránil prvorodených, a to pre krv veľkonočného baránka, ktorý bol obrazom Vykupiteľa.Týmto záchranným činom si však Boh prisvojil prvorodených chlapcov vyvoleného národa. Preto prvorodených museli vykúpiť peňažitou obetou: museli za nich v chráme zaplatiť 5 strieborných šeklov. Len po zaplatení tohto výkupného patril prvorodený syn otcovi. V časoch patriarchov prvorodený syn dedil po otcovi aj hodnosť patriarchu, a s ňou bola spojená aj kňazská hodnosť. Až do vyhlásenia zákonov na hore Sinaj národ nemal osobitných kňazov, boli nimi prvorodení. Keď Boh určil na svoju službu osobitný kmeň (Léviho), ostatné kmene museli prvorodených vymeniť, vykúpiť si ich: ako výkupné museli zaplatiť 5 strieborných šekelov.
Tak ako Mária chcela dodržať všetky predpisy o očisťovaní žien, aj Jozef chcel splniť všetky predpisy pre otcov prvorodeného. Hoci Jozef nebol skutočným otcom Ježiša, keďže jeho otec bol Nebeský Otec, predsa vykonával všetky otcovské práva. Jozef položil Ježiša kňazovi do rúk. Ten sa s ním obrátil k svätyni Najsvätejšieho a vyzdvihol ho k nebesiam. Tým bol obetovaný, a preto patril Bohu, od ktorého si ho Jozef musel vykúpiť piatimi šekelmi. Týchto päť šekelov sa muselo zaplatiť v chrámových peniazoch. Rímske, čiže štátne mince sa v chráme nesmeli používať, pretože tým by sa uznalo cisárovo panstvo nad Božím chrámom. Preto bolo na nádvorí mnoho peňazomencov, u ktorých si ľudia vymieňali rímske mince za chrámové. To sa však neobišlo bez podvodov, preto ich Spasiteľ neskoršie vyhnal z chrámu. Keď kňaz prevzal peniaze, vrátil sväté dieťa šťastnému Jozefovi, ktorý ho zasa odovzdal Márii. Tým bol obrad skončený.
Pristúpil k nim aj Simeon, starý, nábožný muž, ktorý vtedy žil v Jeruzaleme. Evanjelista Lukáš o tejto príhode píše: „V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu““ (Lk 2,25-32). Jozef a Mária sa divili tomu, čo sa o ich dieťati hovorilo. Simeon potom vrátil dieťa matke a obidvoch požehnal. Ale Márii, jeho matke povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč – , aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2,34-35). A sv. Lukáš ďalej pokračuje: „Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta“ ( Lk 2,36-39).
Na pamiatku slov starca Simeona, že Ježiš je „svetlo na osvietenie pohanov“, v tento deň sa požehnávajú voskové sviece, ktoré sa volajú „hromničné“, pretože nábožní ľudia ich zapaľovali v čase hromobitia a pri nich prosili Pána Boha o odvrátenie nebezpečenstva.
Donedávna, do Druhého vatikánskeho koncilu, sa tento sviatok slávil ako mariánsky sviatok, lebo sa vyzdvihovala prvá časť správy sv. Lukáša: Očisťovanie Panny Márie. Podľa novej liturgickej úpravy sviatkov sa dnešný sviatok zaradil medzi sviatky Pána, ako sa pôvodne slávil pred pápežom Sergiom I. (687-701), ktorý ho zaradil medzi mariánske sviatky. Kladie sa totiž väčší dôraz na druhú časť správy sv. Lukáša: na obetovanie Ježiša v chráme. Preto aj pomenovanie dnešného sviatku už nie je Očisťovanie Panny Márie, ale Obetovanie Pána. Podľa dnešného chápania táto udalosť patrí skôr do životopisu Pána Ježiša ako Panny Márie. Na východe sa však aj naďalej slávi ako sviatok Panny Márie.
