Blahoslavený
Sviatok: 4. júl
* 6. apríl 1901 Turín
† 4. júl 1925 tamtiež
Význam mena: skala (lat.)
Bl. Pier Giorgio Frassati
Pier Giorgio (Peter Juraj) Frassati sa narodil sa roku 1901 vo veľmi bohatej buržoáznej rodine. Jeho otec Alfréd Frassati bol známym žurnalistom a matka Adelaide Ametisová maliarkou. Jeho mladosť bola pokojná a radostná; rodina sa hneď o rok rozrástla aj o jeho sestru Lucianu. Súrodenci vyrastali spolu a vo vzájomnej láske a jednote. Vzdelanie dostávali zo začiatku individuálne, súkromne, až neskôr nastúpili do štátnych škôl. Neskôr bol zapísaný na „Massimo Azeglio“. Rodičia ho zverili saleziánovi don Cojazzimu (ktorý neskôr napísal silne entuziastický životopis Piera Giorgia). Salezián ho namiesto vyučovania literatúry zasvätil do kresťanskej spirituality. V tom čase Taliansko prechádzalo dôležitými ekonomickými a sociálnymi medzníkmi. Práve v Turíne sa začal významný rozvoj podnikania a ekonómia prešla z typicky roľníckeho spôsobu, k spôsobu priemyselnému. Vládna politika našla v denníku „La Stampa“ u Pierrovho otca silnú a zároveň vyrovnanú podporu. V tomto kontexte Pier Giorgio pochopil aktuálne preblémy, ktoré sa snažili vyriešiť ekonomickú nestabilitu a zároveň zánik hospodárstva. Počas štúdií začal navštevovať Diela sv. Vincenta, ktorým venoval veľa svojho voľného času a takto sa dostal do hlbšieho kontaktu s chudobou a biedou. Bol jednoznačne veselým mladíkom so silným zmyslom pre priateľstvo. Rád a často podstúpil náročné výlety do hôr. Kvôli rodinným ekonomickým problémom odchádzal na leto do Alassie alebo do Forte dei Marmi. V rokoch 1917-1918 navštevoval jezuitské lýceum: v tom čase mal trochu problémy s latinčinou. Napokon pochopil, že nepretržitým a odhodlaným opakovaním môže aj on dosiahnuť uspokojujúce výsledky. Začlenil sa do viacerých katolíckych kongregácií a organizácií, častejšie pristupoval k Eucharistii, čím rástla jeho náklonnosť k Bohu. Začal navštevovať aj Mariánsku kongregáciu, kde sa rozvíjala aj jeho úcta k Panne Márii. Jeho najobľúbenejším duchovným čítaním boli listy sv. Pavla a diela sv. Augustína.
Keď v Taliansku opäť prepukla vojna, mladý Pier Giorgio prežíval s trpkosťou a horkosťou smutné dni. Komornej ich domu, ktorá už prišla na fronte o svojho brata, sa jedného dňa opýtal: „Natália, vy by ste nevydali svoj život na to, aby sa ukončila vojna?“. Na negatívnu odpoveď mladej ženy rázne reagoval: „Ja by som určite, hoci aj hneď dnes.“ Vedomý si nutnosti, ktorá je predovšetkým požadovaná od kresťanov – teda nutnosť aktívnej prípravy k službe spoločnosti, napísal pri príležitosti pochodu ponad Rím roku 1922 „v tejto ťažkej chvíli prostredníctvom našej vlasti, my katolíci a špeciálne, my študenti, máme pred sebou veľkú povinnosť: formáciu nás samých; nás, ktorí sme milosťou Božou katolíci. Nemôžeme premárniť najkrajšie roky nášho života, ako to bohužiaľ robí mnoho mladých, ktorí sa zaoberajú pôžitkom dobier, ktoré neprinášajú dobro, ale ako ovocie nesú so sebou nemorálnosť našej modernej spoločnosti. My sa musíme povzbudzovať k tomu, aby sme boli stále pripravení vytrvať v zápasoch, ktorým sa určite nevyhneme.“
Po maturite sa zapísal na Vysokú školu technickú v Turíne a aj napriek odporu rodiny si vybral odpor priemyselné inžinierstvo. Po jej ukončení sa chcel venovať banskému sektoru a činnosti blízkej práci v bani. Veľa sa trápil nad knihami aj kvôli svojej aktívnej práci v charitatívnych organizáciách. Z jeho zápiskov sa dozvedáme ako pristupoval k štúdiu – ako k nutnosti a zároveň užitočnosti na prípravu k vykonávaniu profesionálnej práce. Počas študentského života, roku 1923, stretol Lauru Idalgovú, ktorá sa mu zapáčila. No priateľstvo, ktoré bolo medzi týmito dvomi ľuďmi z rozličných spoločenských tried, nebolo radostne prijaté v rodine Frassati. Pier Giorgio tak trpel aj kvôli láske.
Zostal však aktívny a vnútorne vyrovnaný. So svojimi najbližšími priateľmi založil „spoločnosť“ veľmi radostnú, ktorá je neskôr nazvaná „Tipi loschi“ (podivní ľudia). Boli to mladí ľudia navzájom pozorní k svojmu vnútornému životu a taktiež k pomoci chudobným, biednym a utláčaným, taktiež emigrantom. Keď im jeho sestra Luciana darovala 1000 lír (svojho času veľmi hodnotná suma peňazí), pridelil časť Konferencii sv. Vincenta a časť na kultúrne účely. Vždy viac a viac dozrievala myšlienka hľadajúca spôsob ako byť profesionálne k dispozícii blížnym a takto slúžiť núdznym veľmi diskrétnym a zároveň konkrétnym spôsobom. Roku 1925 sa jeho sestra Luciana vydala. Medzi jeho rodičmi sa začali výrazné spory; práve v čase jeho promócií, a tak prijal ponuku a začal spolupracovať s denníkom „La Stampa“, z túžby stáť blízko pri otcovi, rozhodujúcemu sa opustiť manželku.
Roku 1925, teda v roku svojej smrti, Pier Giorgio svojím životom neprestajne prejavuje odhodlané úsilie a veselosť; avšak v jeho zápiskoch a aj v priateľských rozhovoroch sa začína objavovať myšlienka smrti. Akoby cítil, že už mu nezostáva veľa času. Choroba (obrna) prepukla náhle a vo veľkom rozsahu. Vtedajšia medicína nedovoľovala vykonať komplexnejšiu a kvalitnejšiu liečbu. Pier Giorgio zomrel 4. júla 1925 ako 24-ročný.
Pier Giorgio Frassati bol priateľom všetkých. V každej činnosti a aktivite svojho krátkeho života prejavoval bezhraničnú dôveru v Boha a Jeho Prozreteľnosť. Životné skúšky zvládal úspešne a s odhodlaním, no zároveň veľmi vyrovnane, pokorne a radostne. Svoj voľný čas zasvätil prevažne činnostiam v prospech blížnych, biednych a opustených. Žil obyčajným životom, a predsa však životom výrazne orientovaným k službe spoločnosti a odhodlanosti a pripravenosti podriadiť sa Božím zámerom. V spomienkach priateľov je výrazne spomenutá jeho pokojnosť a vyrovnanosť duše ako aj dôvera v plány Božej Prozreteľnosti. Pier Giorgio mal veľmi rád hory a blízkosť prírody. Veľmi známou sa stala jedna fotografia, ktorá ho zobrazuje pri výstupe na horu, na ktorú jeho priateľ napísal slová: „Smerom k výšinám“: motto ktoré zhŕňa jeho chápanie celého ľudského a duchovného života. Blahorečený bol 20. mája 1990.
